Keď fúka 25 uzlov a jazdíme preteky, nemali by sme rozmýšľať nad tým, akí sme unavení, ale nad stratégiou. Vyvažovať, doťahovať plachtu na stupačke bez toho, aby sa naše celé bytie sústredilo na to, že musíme prežiť, že nás bolia ruky a že zajtra budeme mať určite svalovicu na bruchu… Tak sa vyjadril Mišo. Žiaľ, na to, aby sme jeho víziu splnili, treba kondičku. A na kondičku treba tréning. A na tréning napríklad… KONDIČNÉ SÚSTREDENIE!

Ja, Baška a Laura sme sa spolu s inými jachtármi stretli 30.10. 2021 v Aircraft Sport House v Bratislave. Na úvod nás rozdelili do skupiniek, v ktorých sme absolvovali meranie, váženie, funkčné testovanie pohybových stereotypov, kondičné testovanie a meranie sily stisku ruky (ktoré neviem, do ktorej kategórie spadá). V rámci kondičného testovania najprv otestovali silu našich horných končatín. Robili sme zhyby (alebo, ak niekto nezvládol urobiť zhyb, výdrž v zhybe) a potom počet klikov, ktorý zvládneme za sebou. Ďalej nasledoval dosť protivný cvik na nohy a výdrž v ňom (na programe bolo, že je to TMR – výdrž 90). Predposlednou časťou testovania bol CORE. Výdrž v pozícií ako pri vyvažovaní a o chvíľu na to taký istý cvik, len na ľavom (a „prekvapivo“ aj na pravom) boku. Na záver prišla čerešnička na torte, veslovanie 500 m (samozrejme na trenažéri, nie naozaj). A potom obed a odchod domov, zregenerovať na ďalší tréning.

Posledný oktobróvý deň, pred sviatkom Všetkých svätých, sme sa VŠETCI dostavili opäť na miesto, kde sa naše sústredenie konalo. Zdôrazňujem, že všetci, lebo už s nami bol aj Peťo Rajský, ktorý sa vrátil z námorných majstrovstiev Slovenska. Vedel, na ktorú časť treba prísť. Boli sme rozdelení na skupinky podľa veku a trénovali sme asi hodinu, čo nám však, myslím, úplne stačilo. Začínalo sa rozcvičkou, v úvode ktorej sme používali rollery. Po rozcvičke sa, samozrejme, cvičilo. Asi tu nie je dosť miesta na to, aby som rozpisovala všetky cviky, čo sme robili. Skrátka, cvičilo sa všetko možné: kliky, rôzne obmeny planku, výskoky z drepu… Najťažšia bola posledná časť tréningu zložená zo samých protivných zadýchavajúcich cvikov. Našťastie, keď sme to zvládli, na nás čakal obed a poobede už len prednáška od Miša o oblakoch. Deň sme zakončili ako správni jachtári na vode, hoci, keby nebola taká studená a neprebrala ma, neviem, či by som niekde cestou na bójku nezaspala.

1. novembra sme sa opäť statočne vybrali na tréning. Hodina. Jedna hodina a bolo to za nami. Jasné, bolo to ťažké. Myslím, že ťažšie ako v prvé dni, ale zvládli sme to a bola to sranda. Zničiť sa. Nielen mentálne ako v škole, ale fyzicky.

A navyše vieme, čo za cviky sú pre nás jachtárov dobré a ako sa rozcvičovať pred pretekmi. Takže to koniec koncov bolo strašne super. Poobede bola ešte prednáška Dominiky Vaďurovej o jej športovej kariére a keďže nás ešte neprestalo baviť byť „správnymi jachtármi“, šli sme opäť na vodu (no dobre, ja som jazdenie na laseri vzdala, lebo mi bola zima a vopchala som sa Mišovi na motorák, ale technicky vzaté, som na vode bola).

Na zahriatie a úplné dorazenie sa sme išli ja, Peťo a Mišo „zazimovať“ lode do Senca. Naložili sme ich na vozík a priviezli ich do lodenice. Po cvičení vyzerala moja pomoc pri zdvíhaní/vykladaní lodí veľmi „produktívne“, bola skombinovaná skoro s konštantným sťažovaním sa a robením si srandy z Miša. (HESLO: Keď nevládzeš robiť, treba na druhých rozprávať tak veľa, že si to nevšimnú.) Asi som to však trochu prehnala a Peťo tiež (asi mal rovnakú stratégiu ako ja) a Mišo vyhlásil, že do Bratislavy nás autom neberie. Našťastie sme sa zatvárili obaja dosť kajúcne a tak nás Mišo nakoniec doviezol oboch domov, čím sa skončilo naše prázdninové dobrodružstvo.

Ďalší týždeň sme už nabehli na zimnú prípravu. Každopádne sústredko stálo za to. Spoznali sme nových jachtárov, naučili sa veľa o tom, ako správne cvičiť a najmä zažili kopec zábavy.

Počas cvičenia sme nestíhali fotiť, takže prikladám pokus o ilustrácie. Snáď sa na to dá pozerať.