Wolfgangsee je jedným zo sústave jazier na západe Rakúska, prakticky rovno pod Dachsteinom. Vysoké kopce a skaly, ktoré ho obkolesujú lákajú nielen turistov, ale aj vietor. Zhrnuté a podčiarknuté, je to taká „malá Garda“. Veľmi pekné jazero na pohľad a keď vyjde slnko, tak aj veterné. Každoročne sa tu koná Laser Grand Prix, ktorá vždy naláka desiatky pretekárov. Tento rok bola účasť zosilnená ešte faktom, že sa jednalo o Majstrovstvá Rakúska a aj o český pohár. Nakoniec tu pretekalo takmer 100 Laserov.
My sme sa rozhodli sa zoznámiť s miestnymi podmienkami ešte pred pretekmi a teda sme sa prakticky rovno z Veľkej Ceny Slovenska na Orave presunuli do Rakúska na tréning. Prvý deň bol upršaný a bezveterný, okrem zloženia lodí a ubytovania v miestnej lodenici a v aute sme tak s Karolínou zvládli iba pár teoretických cvičení.
V utorok ráno som si odskočil po Peťa do Salzburgu a keďže už nepršalo, pracovali sme aspoň na lodiach a ich servise. Keď vietor nedorazil ani poobede, dali sme si fyzický a teoretický tréning. V stredu sa už na nás usmialo počasie viac a vedeli sme absolvovať aspoň 3 hodinový tréning, kým to opäť stíchlo. Večer registrácia a meračky, od štvrtka sa preteká.
Ako som spomínal už na úvod, jazero je obklopené skalami, vietor teda nieje z najpravidelnejších a správne čítanie poryvov a zmien ide ruka v ruke s dobrým výsledkom. V prvý deň pretekov okoloidúca búrka prinesia poryvo okolo 20 uzlov, a nám sa relatívne darilo. Škoda iba hodinového prekotvovania rozhodcovskej lode, kvôli čomu sme už nestihli tretiu rozjazdu.
V druhý deň pretekov zaúradovala termika, dali sme si teda jednu rozjazdu v 10 a druhú v 20 uzloch. Hlavný rozhodca nás síce poslal na breh, ale pred šiestou hodinou večer plánoval štartovať ešte tretiu. V dohasínajúcom vetre naozaj aj vyrazil na vodu, iba preto aby sa o 5 minút vrátil a ľuďom oblečeným opäť v mokrých neoprénoch (asi 5 ich bolo už aj na vode) oznámil že sa v ten deň teda končí. Niekto bol rád, iný menej.
V tretí deň pretekov sa opäť pokúšal dať ďalší význam slovu harakiri keď niekoľkokrát stiahol a opäť vytiahol vlajku AP. Vo výsledku sme na vodu ani nešli. Teda, až na pár aktívnych ľudí, ktorí o tomto zážitku potom s láskou v hlase hovorili.
Keďže túžba odjazdiť ďalšie rozjazdy bola ozaj veľká, podriadil sa tomu aj náš biorytmus a v ďalší deň sme štartovali už o 8 ráno. Ranná bríza na Wolfgangsee je ale ešte horšie čitateľná ako tá poobedná a pretekanie aj tak vyzeralo. Kým Karolína viedla celý pretek v 4.7, po poslednom dni skončila na zhodu bodov na treťom mieste. Ja som síce začal 7mičkou, po poslednej rozjazde som sa ale ocitol na 16. mieste zo 49 lodí. Peťo si svoje miesto viac-menej udržal a po tomto dni.
Wolfgangsee je jazero v krásnom prostredí, stvorené na rodinné dovolenky, keď mladý pretekári jazdia na vode a rodičia sa venujú turistike. Dúfame, že budúci rok sa naša výprava opäť ešte trochu rozrastie, naozaj sa to oplatí.
Výsledky tu:
