V rámci zberania „skalpov“ z veľkých svetových pretekov a taktiež s prihliadnutím na fakt, že vrcholom sezóny budú ME už koncom mája som sa rozhodol pozrieť aj na Trofeo Princesa Sofia. Svoju úlohu zohral aj fakt, že po dlhej zime na Štrbskom plese takéto ohriatie na Mallorke tiež nebolo na zahodenie.

Cesta je ale dlhá a po štvormesačnej abstinencii od jachtingu tiež nemá veľký význam začať rovno meraním si síl so svetovými a olympijskými šampiónmi. Už počas zimy som teda zamestnával českých trénerov otázkami o ich plánoch a možnosti pridať sa k nim. Nakoniec z toho vyšla spoločná cesta a týždňové sústredenie pred samotnými pretekmi.

Na Mallorku sme po dvoch dňoch v aute a na trajektoch dorazili v nedeľu večer. Po prenocovaní na stabilnej, nepohyblivej posteli, sme sa zobudili do dňa ktorý sľuboval vytvorenie peknej cirkulácie morskej brízy. V skoré poobedie, po vybalení a nachystaní všetkých vecí sa aj naozaj rozfúkalo smerom ku brehu pekných 5-7 m/s. Traja štandardisti sme teda vyplávali a niečo vyše dvoch hodín strávili nácvikom dlhých vzájomných stúpačiek a zaďákov. Veľmi zaujímavým spestrením bol príchod trénerského motoráku, ktorý nás pozval na niekoľko krátkych rozjázd s jeho dvoma zverencami. Po odsúhlasení sme zistili, že našimi súpermi budú Charlie Buckingham a Juan Ignacio Maegli, obaja olympionici vcelku pravidelne sa umiestňujúci v TOP20 (Charlie bol v tomto preteku aj v medal race). Moc sme síce teda nezahviezdili, skúsenosť to bola ale výborná.

Na druhý deň už ku nám počasie také zhovievavé nebolo, od rána bušilo 12-15 m/s v nárazoch. Telefonát s Michalom Maierom z 10km vzdialeného El Arenalu kde bola báza Finnov a ďalších lodných tried priniesol informáciu, že od nich na vodu nejdú ani „najväčší frajeri“. Keďže do tejto kategórie sa zatiaľ nepočítame a bolo nám ľúto premárniť tréningový deň sedením na brehu, naložili sme si približne ďalšie 2 hodiny vcelku brutálneho jachtingu.

Streda už bola opäť pokojnejšia, vo vetre okolo 10 m/s sa k nám pridala aj jedna radialistka, my sme tak získali viac času na oddych medzi jednotlivými časťami tréningu. O nej sa to síce povedať nedá, zase ale prišla oddýchnutá a tak sme ju trochu popreháňať mohli.

Počasie nám vyšlo úplne skvelo, čo sa ale bohužiaľ nedá povedať o spôsobe tréningu, keďže sme si všetko riadili a skúšali sami, bez akejkoľvek podpory. Český tréner totiž nebol schopný počas prvých troch dní dať privezený motorák do pojazdného stavu, v piatok už zase nezmyselne riešil miesto tréningu administratívu. Jediným dňom kedy sa nám nakoniec naozaj venoval bol štvrtok, z ktorého máme teda okrem nácviku manévrov v silnom vetre aj pár propagačných fotiek.

V piatok už opäť fúkalo menej a my sme teda zakončili tréningový týždeň pekným „výklusom“ a dobre rozjazdení na nadchádzajúce preteky. Víkend sme strávili v rámci oddychu sobotným výletom na severnú, hornatú časť Mallorky a nedeľnou prípravou lodí a registráciou.

Trofeo Princesa Sofia je pretekom s WS Grade 100, kde súťažia na samostatných okruhoch všetky olympijské triedy a okrem iného práve oslávil 50. výročie. Veľkosťou je teda porovnateľný s minuloročnými MS v Aarhuse, dlhoročné skúsenosti zase znamenali výbornú organizáciu.

Štandardistický okruh bol síce najvzdialenejší a na štart to trvalo často aj hodinu, zase ale toľko netrpel na zmeny vetra, ktorý bol v týždeň konania pretekov na rozdiel toho tréningového skôr pokojnejší. A keďže v prvé dni fúkalo od mora tak aj úplne iný ako sme si natrénovali. Poryvy o sile max. 6 m/s a veľké vlny nie sú úplne podmienky v akých toho máme veľa odjazdeného, tomu teda bohužiaľ zodpovedali aj výsledky. Aj keď na zadný vietor som objektívne spravil veľký pokrok a nemal problém nielen sa držať svojich konkurentov, ale ich občas aj pekne dobehnúť, na stúpačky to bol vcelku nerovný súboj. Vyššiu stúpavosť iných lodí mi však vysvetlili skúsenejší pretekári, ktorí prirovnali hliníkovú špičku sťažňa v porovnaní s novou, karbónovou ku kolesám horského bicykla v cestnej cyklistike. Po prechádzke po boat parku som tiež zistil, že sa tu s týmto archetypom snažím pretekať ako jediný, čo mi zase trochu navrátilo vieru vo svoje schopnosti, aj keď za všetko samozrejme staršia výbava nemôže. Prvé tri dni prebehli vo veľmi podobných podmienkach, čo znamenalo že veľa rozruchu vo výsledkoch nenarobíme, na druhú stranu sme to zobrali ako dobrú možnosť tréningu. A oplatilo sa, po týchto šiestich rozjazdách môžem povedať, že o jazde v slabšom vetre a veľkých vlnách toho viem oveľa viac.

Vo štvrtok prišiel z kontinentálneho Španielska studený front, čo znamenalo že sme nielen lietali v poryvoch takmer dvojnásobnej sily ako priemerná rýchlosť vetra (8-12 m/s) ale aj vymrzli ako Nemci pred Stalingradom. Prvú hodinu sa rozhodcom ani nedarilo postaviť rozumnú trať, vietor z pevniny totiž znamenal s každým poryvom sa jeho smer menil aj o 30 stupňov. Presunuli sme sa teda ďalej na more a v podmienkach porovnateľných s regatou na Nových Mlynoch s bonusom vo forme viac ako metrových vĺn odjazdili dve rozjazdy. Pikoškou tej druhej bol asi najlepší a zároveň najhorší moment, ktorý som na tejto regate zažil. S oslabením vetra pred druhým zaďákom som podareným surfovaním dobehol skupinu lodí pred sebou a správnym výberom strany ju aj predbehol. Na spodnej bóji som teda útočil na 15 miesto v rámci bronzovej skupiny čo sa malo zapísať ako môj najlepší výsledok. Až do momentu kedy vietor stíchol takmer úplne, zo zadu sa dovalil „kamarát“ z českého tímu, ktorý ma nielen zakryl, ale aj vytiahol počas otáčania bóje niekoľko metrov od nej. Toto malo za následok že celá flotila ktorú som krvopotne dotiahol ma zase pekne predbehla. Strata asi 20 miest a teda min. 5 priečok na výsledkovej listine. Na 50tich metroch pred cieľom. Spolu so situáciou keď ma predošlý deň už na štarte a proti pravidlám úplne vyblokoval jeho tímový kolega som pojal podozrenie o riadenej sabotáži z českej strany. Čo samozrejme myslím nadnesene a musím uznať že sa to snažili napraviť a ospravedlniť sa, každopádne to ale zamrzelo. Ako som ale už spomenul, o výsledky tu nešlo, škola to stále bola výborná a čakal nás ešte posledný deň.

Už predpoveď počasia spomínala rozlúčku vo veľkom štýle a ďalší front sa nezadržateľne blížil. Centrum tlakovej níže bolo ale tentokrát o dosť južnejšie, vietor teda prišiel od mora. Už počas prvej rozjazdy kedy sme jazdili ešte v príjemných 7-8 m/s nenechali zdvíhajúce sa vlny nikoho na pochybách o tom, čo bude nasledovať. Posledná rozjazda už bola zase tým mokrým, studeným, bolestivým a krásnym jachtingom aký sa dá zažiť iba na otvorenom mori. Rýchlostný rekord sa mi ustálil niekde tesne pod 14timi uzlami a tomu pocitu keď som nevedel či z vlny cez ktorú som skoro nevidel ani na iné lode ešte surfujem, alebo už rovno padám sa tiež asi nič nevyrovná.

Trofeo Princesa Sofia je veľmi vážený a dobre obsadený pretek ktorého sa zúčastňuje celá svetová špička. V takom prostredí sa s našim počtom odtrénovaných dní moc na výsledky pozerať nemôžeme (aj keď tie sa tiež už zlepšujú). Oveľa dôležitejšie sú nadobudnuté zručnosti a skúsenosti, ktoré budem vedieť posunúť ďalej a najbližšie aj zúročiť. A teším sa až sa sem nabudúce vyberieme ako samostatná výprava, bez sabotujúcich Čechov 🙂

Výsledky tu.