Termínovka Európskych pretekov tento rok ponúkla opäť zaujímavú kombináciu. Šoférovať 5tisíc kilometrov iba kvôli jednému preteku je totiž trochu masochistická zábavka. Rozhodli sme sa teda spojiť ME v La Rochelle a Europa Cup Belgiu v Oostende v rámci jedného „Európskeho okruhu“, keďže nasledovali týždeň po sebe. Ideálny by bol v rámci hattricku ešte Medemblik víkend potom, Paťo už ale začal vymýšľať niečo s tým že v tom čase maturuje, Holandsko sme nakoniec teda z plánu vypustili.

Francúzske patálie som už opísal v predošlom článku, takisto ako boli vcelku dobre zdokumentované zdieľanými videami na našej Facebookovej stránke. Do Belgicka sme dorazili po jednodennej ceste v nedeľu podvečer, odpojili lode, zaparkovali a zaslúžene sa vyspali. Zobudenie bolo ešte celkom bezbolestné vďaka tomu, že sme boli dostatočne krytí nefunkčným stánkom s hranolkami. Po ceste do sprchy však už niektoré poryvy trochu podlamovali kolená čo spolu s pohľadom na miestnu infraštruktúru nahrávalo rozhodnutiu, že pondelok miesto tréningu radšej venujeme oddychu a servisu lodí (a návšteve múzea čokolády v blízkych Bruggách). Ľudia v Royal North Sea Yacht Club boli totiž veľmi milí a nápomocní, na vodu sa ale išlo cez pláž, ktorá bola za prílivu otvorená smerom na severozápad, čo bol počas návštevy aj prevládajúci smer vetra. A hlavne teda vĺn. Ťahať lode po piesku a vzápätí sa prebojovávať cez polmetrové zalamujúce sa vlny bol vcelku zážitok. Keď som videl Paťa ako drží za zrkadlo loď, ktorá sa ako splašený kôň postavila na kormidlo a jej predok, nie sťažeň je to čo trčí kolmo hore na vodnú hladinu, nachvíľu som aj zauvažoval či robíme dobre. To už bolo ale na ďalší deň keď vietor klesol na prijateľnejších 20 uzlov v nárazoch.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Náš tréning bol zameraný na ľavobočné kurzy, striedavo stúpačka a zaďák, čo bolo spôsobené prúdom o sile okolo 3 uzlov. Keď sme totiž nachvíľu otočili na pravobok, rýchlo sa približujúcim Holandským pobrežím sme boli vzápätí otočení naspäť. Tento prúd mal za následok aj zvláštny stav mora keď sa vlny zdvíhali akoby z ničoho a opäť klesali na mieste dolu – jednoducho „necestovali“ s vetrom tak ako sme zvyknutí. Po návrate ku pláži sme našli vozíky skoro pochované v piesku, pri odchode nebol totiž čas ich vytiahnuť ďalej od vody a vlny sa s nimi zatiaľ celkom pohrali. Príchod na breh už ale celkovo prebehol jednoduchšie, keďže pri odlive sa objavilo pár skál pri móle, ktoré už túto našu pláž od vĺn ochránili.

Ďalší deň opäť silný vietor a fakt, že moje koleno sa zasa tvárilo nespokojne, spôsobili že na vodu už išiel iba Paťo. Ja som sa chcel šetriť na preteky a on aj tak poobede odlietal domov, tak mu nič nebránilo ísť sa ešte vyblbnúť. Hneď ako prišiel na breh sme pobalili jeho loď a spravili si výlet do Brusselu. V Belgicku som tak ostal sám, aj keď komorná atmosféra týchto pretekov spôsobila že až tak sám som nakoniec nebol.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

V piatok, prvý deň pretekov začalo fúkať okolo 10 ráno a vietor postupne zosilňoval na približne 15 uzlov. Potiaľ to bolo všetko známe a v poriadku, už ku koncu prvej rozjazdy som však začal mať problémy pri točení bójí, ktoré akoby na mňa útočili aj keď ja som iba mierumilovne chcel preplávať okolo. Pochopil som, keď som sa na druhom zaďáku obzrel cez rameno. V presvedčení že vcelku pekne surfujem už po tretej vlne a teda slušne napredujem som totiž neveril, že od náveternej bóje som vzdialený tak do 10 metrov. Vtedy som pochopil aj prečo som nakoniec bol na stúpačke tak veľmi nad lay-line. Nebola to zmena vetra, ale prúd, ktorý išiel kolmo na našu trať. Čo spôsobovalo napríklad to, že celá stúpačka sa išla prakticky iba ľavobokom a keď to na bóju ešte nevychádzalo, bolo v niektorých prípadoch rýchlejšie nachvíľu vyostriť, spomaliť a nechať sa na lay-line vytiahnuť prúdom, ako urobiť 2 rýchle obraty. Veľmi zaujímavé podmienky, keďže som sa v nich ale ocitol prvýkrát, na výsledkoch to už tak zaujímavé nebolo. Na ilustráciu môže poslúžiť aj fakt, že Wannes Van Laer, miestny celkový víťaz vyhrával rozjazdy s náskokom jednej bójky od druhého pretekára, čo na týchto podujatiach moc nebýva zvykom.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Bohužiaľ, toto nebol jediný problém, ktorý Oostede pre mňa znamenalo. Po odjazdení troch rozjázd non-stop a následnom ťahaní zabárajúceho sa vozíku cez piesok si už moje zranené koleno jednoducho povedalo dosť. Silná bolesť už pri balení lode ma priviedla k rozhodnutiu, že tieto preteky budem musieť ukončiť predčasne a miesto na vodu ísť k ortopédovi. Kvôli možnosti skúsiť si natrénovať nezvyklé prúdové podmienky mi to bolo ľúto, z hľadiska že tento rok ma čaká ešte niekoľko náročných pretekov išlo ale asi o rozumné rozhodnutie. Tieto preteky a predošlý tréning ale určite mali význam a boli veľmi zaujímavou skúsenosťou aj do budúcna.

Výsledky nájdete tu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*
*
Website