Nápad ísť do Splitu na MS bol celkom jednoznačne prijatý ako plán hneď od začiatku. Vlastne keď som to prvýkrát položartom navrhol, sám som bol prekvapený zistením, že to vlastne myslím vážne. Veď kedy sa ešte naskytne príležitosť zajazdiť si takpovediac v domovských vodách s ľuďmi ako Kontides, Burton, Meech, Stipanovič, Buckinghman, Bernaz a ďalšími predstaviteľmi svetovej laseristickej špičky? Predýchali sme teda aj vysoké poplatky za povinný charter lodí (preteky, ktoré organizuje ILCA sú bohužiaľ značne drahšie ako tie v réžii World Sailing), zohnali ubytko, dohodli logistiku a hurá medzi profíkov.

Organizačne sa JK Mornar nedá vytknúť veľa, aj z malej plochy ktorú mali k dispozícii vyťažili maximum, dokonca niekoľkokrát aj miestne desaťročné nádeje asistovali s podávaní vozíkov. Jedine oznámenie o čase a mieste konania záverečnej ceremónie im moc nevyšlo, naša absencia však asi nebola moc citeľná, keďže sme tam okrem tlieskania aj tak nemali čo robiť.

Na practice race dorazilo približne 20 lodí, ktoré sa aj tak venovali skôr individuálnym tréningom. My s Paťom sme si asi dve hodinky v príjemnom vetre do 10 uzlov preverili, že všetko na lodiach funguje a je na svojom mieste a vrátili sa na psychickú prípravu. Prvý deň pretekov boli podmienky asi ako na Seneckých jazerách, teda pokiaľ by sa na nich vedeli spraviť tak polmetrové vlny. Vietor skákal aj 20 stupňov, nebolo ťažké dostať sa do miesta kde nefúkal vôbec a aj s expresne povoleným kikingom sme ostali poháňaní iba vlnami. Keďže sme ale na niečo podobné zvyknutí z domova, tento začiatok nebol ešte až tak tragický (okrem druhej rozjazdy, ktorú Paťo zakufroval na zlé krídlo do bezvetria a ja som dostal penaltu a neskôr dsq za vtipný pokus štartovať pri Burtonovi). Druhý deň sme skoro celý strávili na brehu v bezvetrí, až podvečerná bríza nás vytiahla na jednu rozjazdu, ktorá… už nemusela byť. Keďže aj tak už sme sa vracali do maríny so západom slnka, na ďalší deň bolo v pláne dobehnúť zameškané a teda 3 rozjazdy. Čo znelo fajn, pokiaľ sme neskontrolovali predpoveď – 20 uzlov stabilných a v bafách ešte o 6 viac, k tomu približne dvojmetrové vlny. Ako sa ale ukázalo neskôr, aj tak bola ešte trochu podcenená.

Každopádne to bol krásny rock´n´roll a jeden z najkrajších jachtárskych zážitkov tejto sezóny. Nádherné surfovanie počas 3 minút na expresnom zaďáku za odmenu za 15 minútové utrpenie proti vetru. Tu sme proti profesionálom, ktorí sa týmto živia naozaj nemali šancu a snažili sa splniť aspoň predsavzatie, ktoré sme si dali ráno – dojazdiť každú rozjazdu v limite (čo nie je také jednoduché, pokiaľ máte v skupine takého Bernaza, ktorý točí náveternú bóju v momente keď ste sa vydriapali ledva do polovice stúpačky). Toto sa nám takmer stopercentne podarilo, Paťo dokonca zajazdil pár dobrých výsledkov (síce vďaka tomu, že osem lodí z jeho skupiny vzdalo, ale aj to sa počíta). Dokonca sa mu podaril husárky kúsok keď sa jeho meno objavilo na výsledkovej listine tesne nad Nickom Thompsonom (nápoveda k rozuzleniu tejto hádanky spočíva v jednej roztrhanej plachte).

Po tomto dni sme už samozrejme ani náhodou nemohli myslieť na nič iné, ako udržať za sebou aspoň pár lodí. Ďalší deň jazdeniu moc neprial, na vodu sme išli po búrke počas ktorej padali krúpy veľkosti golfových loptičiek, ale počas polhodinového čakania vietor spadol z 30 uzlov na 5, točil sa aj 90 stupňov a k tomu rozbúrené more.. no, nič pekné.. Zlatá skupina odjazdila jednu rozjazdu počas ktorej Pavlos Kontides (jednoznačný víťaz celých MS) názorne predviedol to, v čom my vynikáme už vcelku tradične – ako sa dá počas jedného zaďáku dostať z prvého miesta na 40.

Aj keď predpoveď bola už na ďalšie dni vcelku tragická, ešte v predposledný večer sa podarilo odjazdiť dve vcelku pekné rozjazdy. Približne 16 uzlov vetra sme si celkom užívali, ale zároveň aj zisťovali ako veľmi naša technika jazdy na vlnách zaostáva za tou efektívnou. V posledné ráno už to bola iba búrka za búrkou až kým nevytiahli AP+A.

Niekto by mohol povedať, že to boli vyhodené peniaze a nemali sme tam čo robiť. A keby sme tam išli za výsledkami, tak by mal aj pravdu. Aj keď obyčajne nie som zástanca účasti na neadekvátnych podujatiach, v tomto prípade išlo o to, aby Paťo videl rozdiel medzi jazdením a konkurenciou na L Radial a L Standard a ja aby som sa rozhodol čo budem robiť v okruhovom jachtingu ďalej. Obaja sme zhodnotili, že naše fyzické schránky musia cez zimu náležite a systematicky trpieť a budúcu sezónu naplánujeme trochu profesionálnejšie s dôrazom na tréningy, a tak by sa nám mohlo nabudúce podariť obstáť v takejto konkurencii aspoň so cťou. Zážitky, skúsenosti, chuť, plány aj nadšenie aj po týchto pretekoch máme, zbytočné to teda určite nebolo.

Ďalšie fotky nájdete tu.

A výsledky tu.